Choď na obsah Choď na menu
 


Dante Alighieri - Božská komédia - Peklo

22. 12. 2007

 

PEKLO

(3)

CEZO MŇA SCHÁDZAŠ K BOLESTNÉMU MESTU,

CEZO MŇA SCHÁDZAŠ DO VEČNÉHO BôĽU,

CEZO MŇA KONÁŠ K ZATRATENCOM CESTU.

(9)

LEN VECI VEČNÉ BOLI PRV. A HRÁDZA

VEČNÁ SOM TIEŽ: MNOU KONČÍ SA PÚŤ ZEMNÁ.

NEDÚFAJ NIK: NIK NEVYJDE, KTO VCHÁDZA.

(12)

Predo mnou brána týčila sa z temna,

na nej som čítal tento nápis tmavý

a riekol: „Majstre, tvrdá reč to pre mňa.“

(15)

Odvetil mi jak človek prenikavý:

„Tu nech tvoj duch sa zbaví všetkej bázne

a zbabelosti všetkej nech sa zbaví!

(18)

Sme na miestach, z nich duša nevyviazne,

kde riekol som, že trpí strašnú muku,

kto zmrhá poklad rozumu a blaznie.“

(60)

Keď som pár spoznal z tejto perepúte,

i toho tieň som uzrel v mraveništi,

čo za vinu má veľké odrieknutie.

(63)

Vedel som hneď a hneď som si bol istý,

že ničomníkov vidím v tomto chvate,

ktorých i Boh i Dis má v nenávisti.

(66)

Tých niktošov, čo iba hnili v blate,

pretože život neprežili činne -

štípe tu hmyz a osy jedovaté

(69)

ryjú im tvár, až v brázdach krv sa rinie,

aby ju u nôh spolu so slzami

odporné červy sali v čiernej hline.