Choď na obsah Choď na menu
 


William Shakespeare - Hamlet

16. 3. 2008

Hamlet

Tretie dejstvo. Prvý obraz

POLONIUS: Už prichádza! Kráľ, musíme sa skryť!

(Ukryjú sa za záves; Ofélia si kľakne na kľačadlo.

Vstúpi Hmalet, hlboko skľúčený.)

 

HAMLET: Byť, či nebyť - kto mi odpovie,

čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať

strely a šípy zlostnej Šťasteny,

či pozdvihnúť zbraň proti moru bied

a násilne ho zdolať ? Umrieť, spať -

nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom

sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,

čo sú nám súdené; tak umrieť, spať -

či v tom je méta našich túžení ?

Spať - azda snívať - to nás zaráža,

čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,

keď unikli sme svetským krútňavám.

A človek zaváha - tie obavy

nám predlžujú strasti života.

Veď kto by znášal bič a posmech čias,

bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,

žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,

svojvôľu úradov a ústrky,

čo schopný od neschopných utŕži,

keď poľahky je možné pokoj nájsť

jediným bodnutím; kto by sa vláčil

v pote tváre s bremenom života?

Len hrôza u toho, čo je po smrti,

z neznámych končín, odkiaľ nijaký

pútnik sa nevracia, nám marí vôľu

a káže radšej znášať známe zlá,

než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.

Tak svedomie z nás robí zbabelcov

a prirodzená ľudská rozhodnosť

chorobne bledne v tieni dohadov;

aj smelé veľkolepé predsavzatia

vzápätí spľasnú ako bublina

a nemožno ich činmi nazývať.

Lež dosť už. Krásna Ofélia,

aj moje hriechy spomeň v motlitbách. ...