Choď na obsah Choď na menu
 


Pravidlá slušného správania – Vizitky

3. 4. 2008

Pravidlá slušného správania – Vizitky    

V predchádzajúcom článku sme písali o predstavovaní. Súčasťou tohto aktu je v dnešnej dobe aj odovzdanie vizitky. Viete čo bolo ich pôvodným účelom?

Vizitka (navštívenka) slúžila na ohlásenie návštevy: odovzdala sa služobníctvu, resp. podriadenému personálu, aby cez túto malú kartičku informovali o osobe, ktorá prišla na návštevu.

Dnes sa vizitka môže použiť rôznymi spôsobmi:

- pri osobnom styku

- pri obchodnom styku

- pri blahoželaniach

- pri poďakovaní

- na odovzdanie odkazu


Veľa súkromných osôb (ktorí nevlastnia firmu) si dáva spraviť vizitku, so svojimi kontaktnými údajmi. Je to vhodné hlavne pri stretnutiach, kedy sa ponáhľame, resp. nemáme pri sebe kúsok papiera, kde by sme mohli zaznamenať našu adresu, alebo telefónne číslo. Jednoducho si vymeníme vizitky a kontakt sa nám nestratí. Je to aj estetickejšia forma výmeny informácii.

 

Pri obchodnom styku sa vizitky používajú častejšie, dokonca je to spoločensky najsprávnejšia forma predstavovania sa.  
Ak navštívime obchodného partnera prvýkrát, je vhodné odovzdať vizitku sekretárke, ktorá nás pomocou nej ohlási. Ak prijatie nasleduje ihneď a ak nás prijímajúci osloví menom, potom sa už nepredstavujeme znova!

Pri obchodnom rokovaní  so spoločensky rovnocenným partnerom vizitku odovzdávame po predstavení sa, resp. počas vlastného rokovania!


 

 


    Ak sme dostali vizitku, nepíšeme na ňu pred osobou, ktorá nám ju dala bez toho, aby sme sa spýtali, či tak môžeme spraviť. Ďalšia možnosť je, že poprosíme osobu, ktorá nám vizitku odovzdala, aby ona sama dopísala údaje (napríklad oprava neplatného tel. čísla na vizitke).

 

Na vlastnú vizitku my sami môžeme písať – hlavne ak chceme nechať odkaz.

Napríklad prídete na dohovorené stretnutie a váš partner sa nedostavil. V takom prípade zvyčajne (po cca 10 minútach) zavoláte dotyčnému, či máte ďalej čakať. Lenže sa môžete dostať do situácie, kedy partnerovi nemôžete alebo neviete zavolať. Ak mu chcete zanechať odkaz, vhodné je nato použiť vašu vizitku, ktorú odovzdáte sekretárke, alebo príslušnej osobe, ktorá váš odkaz podá adresátovi.

Odkaz samozrejme píšeme na druhú stranu vizitky.

 

Môže sa stať, že chcete sa niekomu poďakovať, ale nemáte nato inú možnosť, len  poslať písomný odkaz.

Vtedy môžete použiť vašu vizitku, kde do ľavého dolného rohu napíšete skratku: p.r. Snáď je vhodné na druhú stranu napísať aj slovné poďakovanie, nie každý totiž bude vedieť, že skratka p.r. je medzinárodne používaná skratka na poďakovanie a jej význam je:


 p.r. = pour remercier (poďakovanie).

 

Naopak, ak by ste dostali vizitku, ktorá v ľavom dolnom rohu má pripísanú skratku p.f. , potom vám osoba, ktorej meno je na vizitke, za niečo blahoželá. (K blahoželaniu nového roka používame „p.f. + letopočet“ , rok, ktorý prichádza)


  p.f. = pour féliciter (blahoželanie)

Pred niekoľkými dňami sa ma niekto spýtal: „Stretnem sa s farárom, môžem mu tykať ?“

Pre mňa to bola absurdná otázka, ale podľa vážne položenej otázky asi nie každému sú jasné pravidlá spoločenského správania pri oslovovaní.

 
Takže si ich zopakujme:
 Štandardné oslovenie ľudí, s ktorými si netykáme:

- pán, pani, slečna + priezvisko

- pán, pani, slečna + titul

- pán, pani, slečna + funkcia


- pán, pani, slečna

oslovujeme len úplne cudzích ľudí (ktorým sme neboli predstavení)

- pán, pani, slečna + meno

použijeme pri dôvernejšom oslovení (osobu poznáme, sme pomerne v častom kontakte, napr. kaderníčka, apod.)

 


Krstným menom oslovujem priateľov a známych a tých, s ktorými si tykáme.

Oslovenie iba priezviskom je úplne chybné a svedčí o nedostatku spoločenského taktu!

 
Tykanie verzus vykanie:

Mieru dôvernosti spoločenského kontaktu osôb vyjadruje aj vykanie a tykanie. Vykanie oveľa lepšie vyjadruje vzťah vzájomnej úcty.

Pravidlá spoločenského správania hovoria: Tykanie navrhuje
Spoločensky významnejšia osoba,
Žena -> mužovi,
Starší -> mladšiemu,
Nadriadený -> podriadenému.

 

 

Poznámka na záver: Takže podla pravidiel slušného správania farárovi netykáme a oslovíme ho "Dôstojný pane" .

 

Literatúra:

Dagmar Brázdová: Pravidlá spoločenského správania